Prehliadka ostrovov alebo ako sme si dovolili dovolenku

Deň 188 / 12. marec 2016

Už prišla

12. marec bol ten očakávaný dátum, keď mala do Bangkoku prísť moja sestra Lucia a spolu s ňou sme mali vyraziť na “dovolenku”. Na mňa prišiel taký ten pocit radosti, ako keď vám má prísť rodina a doniesť so sebou celý domov. Lucka mala doletieť ráno a prísť za nami do hostela okolo obeda. Keď sa deň preklopil do druhej polovice, začala som byť nervózna a zúrivo som klikala do mobilu a počítača, či sa kdesi neobjaví správa. Nakoniec napísala. Z ruksaku jej počas letov zmizli tri kilá batožiny. Doteraz sme neprišli na to, čo všetko ich tvorilo, postrádali sme len jednu z dvoch nafukovacích karimatiek, ktoré nám mala doviezť. Inak nám ju stále nepreplatili, nech žije Aeroflot!

Bola som ju čakať na zástavke hromadnej dopravy a napriek stratám mala obrovský ruksak, doniesla so sebou totiž naozaj kus domova v podobe DRU tyčiniek, Horaliek, Mila rezov a Káveniek. Všetky moje obľúbené! Zostávali sme ešte jeden deň v Bangkoku, prebehli sme spoločne všetky dostupné sprievodcovské knížky a vymysleli dovolenkový plán – precestujeme ostrovy na západnom pobreží. Začať sme chceli čo najviac na juhu a posúvať sa postupne na sever.

Biely piesok

Odchádzame. Pešo

Ďalší deň sme parkovali motorky pred domom neznámeho mototaxikára, ktorý sa nám dobrosrdečne ponúkol. Ocitili sme sa pred stanom v slepej uličke, ktorý doteraz veríme, že bol len oddychovou zónou pred jeho skutočným domovom. Pán ručne odtlačil svoj hrdzavý pikap a urobil pre nás parkovacie miesto. A motorky sú v bezpečí.

Podvečer sme spolu s Luckou zamierili na vlakovú stanicu. Išli sme však už celkom neskoro, lacné jazdenky boli fuč a tak sme si kúpili dva lístky do klimatizovaného spacieho vozňa a jeden do sediaceho s ventilátromi. Marek sa aj tak pridal k nám a spoločne sme mrzli v podchladenom vlaku, kde sme sa my dvaja tlačili celú noc na 60 centimetrov širokom lôžku. Vlak nabral neuveriteľné meškanie a cesta nám trvala 18 hodín, namiesto pôvodných 13. Nestihli sme tak spojenie na prvý z ostrovov. Zostali sme uvizanutí v mestečku Trang a nič lepšie sa nám nemohlo stať. Mesto sa nám hrozne páčilo, ľudia sa na nás na každom rohu usmievali a našli sme srandovné ochody s malými pokladmi. Netradičný tovar pozostával napríklad z tony nálepiek od Mickey Mousa až po vlajky sveta. Skočili sme si na obed a po ňom Lucka dostala skvelý nápad, kúpiť si húpacie siete, ušetríme za ubytko alebo budeme mať aspoň prenosný gauč na čítanie.

Spájame hlavy dokopy, aby sme uviazali sieť.

Koh Tarutao

Ráno nás vyzdvihol minivan a odviezol do prístavu Pak Bara. Loď nás dopravila na ostrov za 40 minút a v prístave si od nás rovno vypýtali 200 bahtov (cca 6 eur) za vstup do národného parku. Na informáciách sme dostali mapku okolia, vybrali sme si pláž a počkali na “autobus”, ktorý nás odviezol na miesto. Všetko ako po masle. Obzreli sme okolie a najmä postavenie stromov, na húpacie siete ako stvorené.

Domov na Tarutau

Akosi prirodzene sme nabrali 4. člena našej výpravy za oddychom, pridal sa k nám britský mladík Adam, ktorého sme priučili našim spôsobom. Namiesto bungalovu si požičal stan na pláži a my sme si vybrali stromy v jeho okolí. Opreli sme si ruksaky každý o svoj strom a išli sme sa spýtať na požičanie bicyklov. Zrazu niekto začal kričať a ukazovať smerom k nášmu novému domovu. Prepadli nás opice! Spúšťali sa k našim veciam zo stromov a jedna už bola nasťahovaná u Lucky v ruksaku. Vyhadzovala z neho veci jednu po druhej hľadajúc niečo na zjedenie. Zahnali sme ich a Adam, ako daň za nové priateľstvo, musel vo svojom stane uchýliť všetky naše veci. Pripli sme na zips zámok a mali sme nedobytnú pevnosť.

Užívali sme si rodinnú atmosféru, ktorú tvorilo tých pár ľudí na našej pláži, voda bola teplá, tyrkysová a jemná piesková pláž bola väčšinou úplne prázdna.

Prvý deň v raji

Po kvalitnom spánku húpajúc sa v jemnom vánku a raňajkách z našich zásob sme nasadli na bicykle a vyrazili k jednému z vodopádov. Cesta sa pozvolna zmenila z kamenistej na lesnú cestičku plnú koreňov a v jednom bode už sme bicykle šmarili o stromy a pokračovali pešo. Kto by ich na opustenom ostrove lúpil. Z lesnej cestičky sme prešli na chôdzu po balvanch a to už odmietli tolerovať Luckine nové thajské sandálky, ktoré sa po necelej hodine šliapania celé rozpadli a zostala bosá. Došli sme k čúrku vodopádu. Je obdobie sucha. Bolo tu ale celkom hlboké chladné jazierko plné takých tých rybičiek, čo nás začali okamžite okusovať. Lucka proaktívne vyšliapala na skalu, z ktorej sa ihneď stal skokanský a spolu s Marekom už špliechali na všetky spôsoby.

Lucka už to skáče jedna radosť zo 4 metrov.
Lucka už to skáče jedna radosť zo 4 metrov.

Ja som si našla asi 3258 výhovoriek, prečo skákať nemôžem a nakoniec som potupne skočila aspoň z najnižieho miesta balvanu. Cestou späť Lucka na boso zaostávala, už sme prešli za zákrutu, keď sme počuli zadunenie. Marek sa rozbehol spať, Lucka bola vykydnutá hlavou na kameňoch. Pozviechali sme ju a ošetrili odraté kolienka, dostala Marekove sandále a v zdraví sme prišli k bicyklom. Previezli sme sa na ďalšiu krásnu a prázdnu pláž, voda tu bola ešte teplejšia (to už sme považovali za negatívny jav). Po tom, čo sme sa natlačili do prasknutia, sme si chvílu v raji čítali a na večer išli pozorvať 3 km dlhú pláž, kam chodia korytnačky klásť vajíčka. Nepošťastilo sa nám vidieť ich, museli sme si vystačiť s úplne gýčovitou prechádzkou po dokonalej pláži zaliatej zlatom počas západu slnka.

Korytnačia pláž Koh Tarutao

Druhý deň v raji

Tentokrát sme vzali bicykle na východnú stranu ostrova. Okrem pôsobivého rybárskeho móla, vedľa ktorého z mora trčal poriadny kus skaly, tu kedysi bolo väzenie a dnes je tu náučný chodník. Okrem toho tu však nie je nič iné, nekúpite vodu, jedlo a nestretnete živú dušu. Hladní sme šliapali naspäť a to, že sme vedeli o kopcoch, ktoré sme schádzali cestou sem, nás vôbec netešilo. Chceli sme prejť až do prístavu a kúpiť si jedlo v obchode, ktorý tam mal byť. Adam už s nami nevydržal a odpojil sa pri našej pláži, kde pozbytok dňa spal na reštauračnom stole, hladný, reštaurácia má totiž otvorené až podvečer. My sme sa zatiaľ nechali hladom unášať na nákupy všakovakých kombinácií od sáčkových polievok po čokoládové lupienky a kokosové mlieko. Výber aj tak nebol najpestrejší.

Tretí deň v raji

Po totálnom vyčerpaní našich síl sme presedlali z bicyklov na dvojkajaky a z prístavu sme pádlovali po slanej rieke kľukatejúcej sa medzi mangrovníkmi ku Krokodýlej jaskyni. Takej, kde kedysi žili morské krokodýly. Veselo sme si pádlovali, dnes s poriadnym nákladom vody a jedla.

Lucka s Adamom pádlujú a nazerajú medzi vzdušné korene mangrovníkov.
Lucka s Adamom pádlujú a nazerajú medzi vzdušné korene mangrovníkov.

Uviazali sme lode na móle a vošli do jaskyne, chvíľu nám trvalo, kým sme sa rozpozerali a našli očami pohyblivý plastový pontón, ktorý nás doviezol hlboko do jaskyne. Striedali sme sa v ťahaní povrazu, teda okrem mňa, pretože dnes som zadunela ja a obila si kolienka. Svietli sme si čelovkou okolo nás raz pozorujúc netopiere vysiace zo stropu, inokedy podozrievavo hľadiac na vodu. Nič. Žiadne zabudnuté krokodýly. Prešli sme okolo niekoľkých vápencových kvapľov a vrátili sa ku kajakom. Nasadli sme a Luckina zvedavosť na seba nenechala dlho čakať, zamierila k malému otvoru v skale kúsok od nás. Namietala som, ale nakoniec tam s Adamom vplávali. Ležiac na chrbte a odrážajúc sa len pádlami od klzkej skaly. My sme s Marekom následovali a po pár metroch sme sa ocitli v obrovskom priestore. Najskôr som sa presvedčila, či okolo mňa nepláva krokodýl a potom som sa obzrela dookola. Taká naša súkromná jasyňa, ktorá nie je na turistických mapách. V ten deň sme ešte pádlovali okolo prístavu niekoľko ráz, najskôr na malú pláž s húpačkou, okolo majáku, zaskákať si z kajaku do vĺn, nájsť vlasný pieskový ostrov, ktorý sa zjavil v odlive a obsadiť ho..

Odchod z raja do turistickej reality

Ráno sme balili všetky veci a nasadli do medziplážového vozítka. Do prístavu prichádzali loďe s thajskými bežcami a ostrov zrazu ožil masovou udalosťou. Najlepší čas odísť. Loďou sme sa dopravili na Koh Lipe – prístav. Čo znamenalo, že nás doviezli na plávajúci pontón, odkiaľ sme si museli zaplatiť dalšiu loď na pevninu. Koh Lipe je malinký ostrov, ktorý z jednej strany na druhú prejdete tak za pol hodinu. Množstvo obchodov, barov, infostánkov, taxikárov a turistov je tu nahromadených na jednej ulici vedúcej zo severu na juh. Napriek ohromnej konkurencii tu ceny stúpajú do nebeských výšin a napríkad požičanie polorozpadnutého stanu mimo „centra“ stojí viac ako noc v klimatizovanom hosteli v Bangkoku. Prešli sme si okolie a nakoniec sme našli miesta, kde sa dalo existovať. Pláž sem však nepatrila, invázia turistov spôsobila konvertovanie miestneho obyvateľstva na kormideľníkov a tak je celé pobrežie ostrova obsadené loďami. Plávať sa dalo v bójami vyznačných bazénikoch. Jeej.

Ideme konečne preč.

Ráno som vstala s bolesťou oka a uzlín v okolí hlavy a krku. Už druhý deň som sa snažila od ostatných zistiť, či na tom oku nič nemám. Vždy tam vraj nič nebolo. Konečne som našla zrkadlo, okrem úľaku z mojej dlho nevidenej podoby, som na oku objavila hmyz. Marek mi tento raz potvrdil, že tam skutočne čosi žije a tak sme mašírovali rovno na ostrovnú kliniku Bangkokskej nemocnice. Vyťahovanie kliešťa z očného viečka nie je teda nič príjemné, jedine, že by si niekto lahodil trhaním mihalníc pinzetou. Za pár minút som odchádzala ľahšia o zvieratko a 80 eur, obohatená o tyrkysové antibiotiká na zápal uzlín. Za odmenu som si dovolila SYROVÝ toust s avokádom. Bol tam fakt SYR, mmmm. S radosťou sme opúšťali Koh Lipe smerujúc na Koh Adang vzdialený len 10 minút loďkou. Opäť sme boli v húpacích sieťach a tento raz aj s Adamom. Zaobstarali sme si ešte krásne rúžové siete proti komárom, ktoré sa ozaj hodili.

Koh Adang

Na ostrove bolo už viac ľudí, ale biela pláž bola stále väčšinou pustá. Vybehli sme si na vyhliadku a aspoň odtiaľto bol ostrov Lipe pozoruhodný, obklopený tyrkysovou vodou plnou korálov.

Keď sme vyšli z hustéhe bambusového lesa, naskytol sa nám výhľad na Koh Lipe. Boli sme však radi, že sme tu a nie tam.
Keď sme vyšli z hustéhe bambusového lesa, naskytol sa nám výhľad na Koh Lipe. Boli sme však radi, že sme tu a nie tam.

Jeden z dní sme sa pozbierali s bláznivmi španielmi, talianmi a jedným postarším rakúskym skeptikom na šnorchlovací výlet loďou po okolitých ostrovoch. Okrem farebných rybičiek, korálov a spievajúcich španielov sme si na loďke ‚užívali‘ pohľad na vajcia nášho rakúskeho hipisáckeho spolucestovateľa s rozčapenými nohami pri chytaní brnozu. Všetci si to všimli, nie len ja!

Zostali sme tu len dve noci, miestni tu boli vtipne nepríjemní a najčastejšou odpoveďou na naše „otrvané“ otázky bolo NIE! Takže keď ste hladní, môže to vyzerať aj takto:

Marek: „Opekanú ryžu, prosím.“

Slečna za barom znudene odkladá mobilný telefón: „S kuraťom alebo s morskými plodmi?“

Marek so snovým pohľadom: „S kuraťom, prosím.“

Slečna nervózne, objednávanie trvá pridlho: „Nemáme!“

Prípadne si chcete dobyť počítač? Situácia môže dopadnúť takto:

Marek sa pýta slečny za barom: „Môžem si dať nabíjať notebook?“

Slečna neodtrhnúc oči od telefónu nabíjajúcom sa v jedinej funkčnej zásuvke na ostrove: „Čakajte!“

Marek čaká.

Marek sa pýta po piatich minútach prešľapujúc z nohy na nohu, zatiaľ čo slečna ďatluje do obrazovky mobilu: „Tak môžem?“

Slečna neodtrhnúc oči od telefónu: „Nie.“

Inak sa nám tam páčilo, húpali sme sa v sieťach, plávali s medúzami až do spálenia kože, pozorovali obrovkých vtákov Hornbil škriekajúcich na stromoch a vyrábali zvonkohry z vyplavených kusov korálov.

Koh Bulone

Ďalšieho dňa sme sa cez Koh Lipe preplavili na ostrov Koh Bulone. Opäť nás z veľkej lode vysadili rovno na malú, ktroú sme si museli dodatočne zaplatiť. Celá piesková pláž bola rozdelená medzi tri rezorty. Spýtali sme sa v jednom na cenu a rovno dali čelom vzad. Prešli sme kúsok ostrova a natrafili na malý úsek pláže, ktorá bola akýmsi súkromným rezortom pre osmahlého francúzskeho hipisáka v ultra minimalistických tangáčoc. Spýtali sme sa ho, či sa môžeme na krátko pridať, zatiaľ čo si čítal v húpacej sieti svoj Kindle. Mohli sme, ale naša komunikácia týmto skončila. Koh Bulone je malý ostrov, na ktorom žijú veľké plazy. Hneď na prvej prechádzke po okolí sme natrafili na niekoľko varanov a naše pohľady sprevádzalo hlasité „Uoohooohuuu“ alebo „Uaauuhooo“. Na viac sme sa prvý deň nezmohli, ale časom sa to zlepšilo trebars na „Pozri, varan!“.

Kráčali sme z pláže a zrasu sa pred nami ledabolo plazil obrovský varan.
Kráčali sme z pláže a zrasu sa pred nami ledabolo plazil obrovský varan.

Prešli sme ostrov krížom-krážom, stratili sme sa v džungli, Lucka v žabkách, hľadali sme obrí fikus. Keď začal odliv, našli sme ho pri prechádzke po čerstvo obnažených kameňoch na pláži. A úplne najlepšia z celého ostrova bola reštaurácia Suzie’s, kde sme spratali a trávili všetky chody dňa. Po každom jedle sme si zahrali Carcassone a na tri dni sa nám z toho stala každodenná zbožňovaná rutina.

U Suzie's sme si okrem skvelých jedál mohli dať pečivo. Škoricové hniezdo v hlavnej roli.
U Suzie’s sme si okrem skvelých jedál mohli dať pečivo. Škoricové hniezdo v hlavnej roli.

Koh Lanta

Na ďalší ostrov sme sa presunuli loďou a minivanom, strašne sme prešpekulovali cestu a ušetrili kopec peňazí tým, že sme tam nešli len loďou a tým, že sme si to zariadili sami a nie cez hotel. Kúpili sme si za to miečny čaj v 7Eleven a rýchlo ho vypili, kým vyrazil autobus. Na ostrov sme prišli nepripravení, nemali sme prehľad o ubytovaní a jeho cenách. Hneď sme si požičali 2 skútre a natlačili sa na ne so všetkou batožinou. Po dlhom hľadaní sme našli pomerne drahé ubytovanie v bungalove kúsok od pláže a potom čo sme si ráno s Marekom našli myšami objedené remienky hodiniek, sme si našli akciu cez booking.com. Ubytovali sme sa v rezorte s bazénom a posledné dva dni dovolenky sme sa tu poriadne vybláznili. Na pláž sme chodili maximálne na prechádzku. Marek mal pracovné povinnosti a tak si jeden z dní našiel co-workingovú kanceláriu so skvelým internetom. My sme zatiaľ vzali skútre na opačnú stranu ostrova do starého mesta Lanta. Prešli sme sa po dlhej ulici lemujúcej kaministú pláž, bola plná drevenách domčekov, čínskych lampiónov a obchodov so suvenírmi, atmosféra však bola príjemná. Vrátili sme sa späť do hotela, vyzdvihli cestou Mareka a šli si dať zasa nejaký skvelý výtvor thajskej kuchyne.

Staré mesto Lanta

Končíme

Tak to bol posledný ostov, Koh Lanta sa nám síce zo všetkých miest páčila najmenej, pretože more už nebolo také modré a pláže také biele, ľudia už sa toľko neusmievali, ale stále sme si našli miesta, kde nás úsmevom obdarovali. Rozlúčili sme sa s Adamom a do Bangkoku sme došli deň pred Luckiným odletom. Už sme sa tak nejak zosúladili a zvykli si na spoločné cestovanie, že som začala cítiť zvláštnu úzkosť. Ráno sme ju pobalili a odprevadila som ju na vlak na letisko. Odišla časť môjho domova so slzami v očiach a zasa sme v tom zostali s Marekom sami.

Napsat komentář