Podozrivý indonézsky štart

Deň 242 / 5. mája 2016

Medan – Bukkit Lavang

Motorky boli nalodené a čakali na svoj deň plavby v jednom z malajzijských prístavov, zatiaľ čo my sme mali v ruke letenky do Indonézie, kde stálo:

Čas odletu: 21:45

Čas príletu: 21:25

Posúvali sme sa totiž v čase o hodinu dozadu. Štyridsaťminutový let nám ponúkol prežiť celých 20 minút života dvakrát v jednom dni. Samotný prelet bol srandovný, pretože len, čo sme prestali stúpať, začali sme klesať a to vôbec nepreháňam. Bola som z toho celá nesvoja, nemať kontrolu nad vozidlom som mi akosi odvykla. Cez susedu pri okienku som stále nazerala von, či sa nerútime dolu príliš rýchlo, šikmo, hocičo. Nie. Pristáli sme hladko a naše prvé kroky viedli k bankomatu. Už na odlete sme meškali hodinu a to, že sme si vybrali tento výdajník peňazí nám zabralo tú našu darovanú dvadsaťminutovku. Našli sme tam totiž balík bankoviek, milión rupií v sto tisícovkách, trpezlivo čakal na svojho majiteľa. Nie nie, nie na svojho nového majiteľa.. Pekne sme ich vybrali a šaškovali s nimi pred tvárami policajtov, ochrankárov a konečne aj anglicky hovoriacich pánov na informáciách. Spísali sme krátku správu a konečne opustili letisko. Odpinkali sme zodesať taxikárov, ktorí by nás extrémne veľmi radi odviezli kamkoľvek a prešli k autobusu, ktorý vraj mieri ku Carrefouru. No tak dobre. Nasadli sme a zaplatili asi dvadsať korún na osobu.. S napätím sme sledovali na gps polohu nás a rezervovaného hotela. Na končnej sme vysadli a luxusne nás od hotelu delila asi 15 minútová poznávacia prechádzka večernými ulicami mesta Medan.

Žiadna romantika sa nekonala, snažili sme sa pozerať každým smerom a hodnotili sme ako veľmi sa Indonézia bude podobať na Indiu. Bolo to tu možno o čosi čistejšie, cesty boli rozľahlejšie a dokonca tu boli chodníky. Zopár večer pracujúcich tuk-tuk taxikárov sa nás klasickým trúbením snažilo zviesť a v prázdnych temných uliciach sme väčšinou stretli len pochybných ľudí trmácajúcich sa zo strany na stranu (napadlo nám, že asi majú lacné pivo, jes!) a gemblerov hrajúcich karty na zemi. Prvý dojem nič moc. Po zobudení majiteľlky hotela sme dostali izbu, prebrali sme sa v osviežujúcej sprche a ešte sme ani nespali, keď začala naša nočná mora. Niekto by mal tie karaoke bary v Ázii zakázať!!!

“Kúzelná” autobusová stanica

bukit-lavang-1

Ráno mesto vyzeralo o čosi lepšie, nepodobalo sa na Indiu, dokonca tu nie je ani zďaleka toľko Indov ako bolo v Malajzii. Avšak najväčšie mesto Sumatry z pohľadu rozvinutosti ďaleko za vyspelou Malajziou zaostávalo. Motorky sme si mali vyzdnyhnúť až o štyri dni, nechceli sme ich tráviť v škaredom Medane. Marek vyhľadal zaujémavosti okolia, hneď ráno opäť pobalili, na raňajkách sme od pani z hotela vyzistili potrebné informácie a vyrazili sme na autobus. Vzali sme najskôr jeden z miestnych autobusov hromdnej dopravy a vystúpili na autobusovej stanici. Hneď ako sme vošli na nás začali pokrikovať mužíci, “pokrikovači”, pozdravili sme ich, poslali do kvetiniek a pokračovali v ceste. Opodiaľ išli stále naším smerom. Očakávali sme, že nájdeme akési okienko s predajom lístkov, alebo aspoň tabuľu, nenašli sme absolútne nič oficiálne, jediný oficiálny bol ochrankár sediaci pri vjazde a otvarajúci závoru prichádzajúcim vozidlám.

Bola tu jedna čajovňa a pár stánkov s jedlom, na drevených latách predstavujúcich lavičky posedávali ľudia a za provizórnym stolíkom sedel pán,“pisár”, pred sebou mal obrovskú knihu, do ktorej čosi zapisoval. Okolo neho už stáli naši “pokrikovači”. Spýtali sme sa ho na cenu a on ani sa na nás nepozrúc vypálil ohromnú cenu (tušili sme približnú cenu). Nie nie nie, to nie je správna cena, toľko nezaplatíme. Nemal záujem sa o nižšej sume baviť. Odišli sme si dať čaj a kokosové pečivo. Marek išiel na obhliadku okolia, ochrankár mu povedal, koľko autobus má stáť a „pisár“ mu nakoniec privolil na dvojnásobnej cene. Dvoma eurami nad cenu lístka sme si tak vykúpili bolesť hlavy z miestnych gangsterských praktík. Dali sme peniaze vodičovi, len sme žmurkli a už ich mal v rukách jeden z “pokrikovačov” a vodičovi dal iba pôvodnú sumu lístka. Ktosi nám to nakoniec aj vysvetlil, že je to gang, že sem tam na nich niekto zavolá políciu, na pár dní sa vyparia a sú zas späť.

Na pravej strane rieky

Takže sme sedeli v malom autobuse a cestovali do mesta na hranici džungle, Bukkit Lavang, jedno z dvoch miest na svete kde žujú orangutany. Jazda trvala asi len tri hodinky, šofér na to šliapal, či už šlo o plyn alebo brzu, s radosťou sme sa ocitli na pevnej zemi na hlinenom parkovisku. Tu už po nás znova začali skákať miestni taxikári, hoteliéri alebo iní kšeftári, ktorých sme obišli a sadli si na pár keksov v malom obchodíku pri ceste. Mali sme už rezervovaný guesthouse, bolo však treba ešte odšliapať hodinku popri ceste a rieke.

bukit-lavang-2

Urobili sme si aspoň prehľad, kde sa čo nachádza a nazreli na atrakciu číslo jedna miestnych turistov – spúšťanie na veľkých dušiach po prúde rieky. Všade pochodovali ľudia s ich kolesami a len tesne sme sa míňali na úzkej cestičke nad riekou. Došli sme do hotela rezervovaného cez booking.com a tu nám zrazu chlapík na recepcii hovorí, že možno nemajú voľnú izbu. ??? Marek mal však akúsi opojnú pacifistickú náladu a ja som si len hryzla do jazyka, lebo pokračoval, že musí zavolať sestre neviem koho kam kde a tak sme sedeli, čakali a nakoniec nás ubytovali. Zložili sme si veci do izby a vybrali sa na prechádzku proti prúdu rieky. Po pár stovkách metrov sa rozplynuli všetky domy a my sme šliapali len cestičkou v lese vysoko nad širokou riekou. Ešte stále sme stretávali surferov na dušiach, ktorí si vyšliapali pre dlhšiu jazdu. Prešli sme pár drobných vodopádov a užívali si čistý vzduch vodu, miesta bez odpadkov. Slnko bolo už dávno za kopcami a keď zrúžovela obloha otočili sme sa a išli späť.

bukit-lavang-3

Užitočne premrhaný deň

Dali sme si jeden oddychový deň, kedy sme sa len povaľovali v okolí hotela, trochu sme online pracovali a časť dňa prekecali s ostatnými hosťami guesthousu. Streli sme zvláštnu dvoju Kanaďana a Slovinky a neskôr český cestovateľský pár. Urobili sme krížový výsluch a inšpirujúc sa jeden od druhého, sme si tak vďaka nim vytvorili program na ďalší deň.

Aby sme mohli vidieť orangutanov, museli by sme zamieriť do džungle a to je možné len s dopraovodom miestneho sprievodcu, o ich profesionalite sme nozaj pochybovali a nechcelo sa nám platiť premrštenú cenu. Tak sme na to chceli ísť našou cestou nižšej útraty a dostali radu, že orangutany sú aj v kaučukových lesoch pred samotným vstupom do džungle.

bukit-lavang-4
Ďalší z polorozpadnutý kúsok z Marekovho oblúbeného seriálu Mosty sveta.

Na ľavej strane rieky

Ráno sme sa ešte motali okolo jedla a balenia, vypratali sme si izbu a veci nechali na recepcii guesthousu. Zobrali sme vodu a foťák a vykročili sme na ľavý breh rieky cez most s pár prelámanými drevenými latami, ktorý visí zodesať metrov nad plytkou riekou. Najskôr sme zablúdili a stretli zas premotivovaných miestnych vodcov, ktorí celí ustrašení chrlili jednu otázku dokola, či ideme do džungle, lebo že tam nemôžeme sami. Áno áno ešte 16 ráz nam to povedzte, otočka a išli sme správnym smerom.

bukit-lavang-5
Palma olejná – ďalšia z plantáží, ktorá vytlačila prales a jeho obyvateľov. Biopalivo a margaríny sa vyrábajú z jej čiernych plodov.

Prechádzali sme popri ďalších a ďalších hotelíkoch schovaných v lese. Striasli sme sa ich až v hájiku palmy olejnej a tu sme stretli ďalšieho domáceho vyzvedajúceho, kam sme sa vybrali. Na naše šťastie bola po ceste voľne prístupná jaskyňa a tak sme mu tvrdili, že tam. Obišli sme odbočku na Jaskyňu netopierov a pokračovali rovno. Prešli sme znova do lesíka a po hodine sme sa z neho vynorili na brehu rieky. Tu sme stretli domáceho, ktorý poctivo sadil stromy na riečnej nive. Poradil nám, kde by sme orangutany mohli stretnúť a tam sme aj zamierili. Boli sme už medzi kaučuovníkmi a hľadali to správne miesto, kde orangutany oblizujú vápencové skaly.

bukit-lavang-7
Vápencovú skalu, ktorú orangutani obývajú sme našli, ale bez známok života.

Šliapajúc dokopca nás zastavila skupinka domácich stojacich v drevenom domčeku a zaprisahávali nás, že potrebujeme sprievodcu, inak sa nám môže niečo hrozného v týchto nebezpečných sadoch stať. Jasné, tak sme ho ubezpečili, že ak sa nám čokoľvek stane tak to nie je jeho problém, ale náš. Pokračovali sme v blúdení húštinami. Kameň sme nakoniec našli, ale “lesných ľudí” tu nebolo.

Orangutan – z indonézštiny Orang Hutan,

kde orang znamená človek 

a hutan znamená les.

Trochu sklamaní sme dojedli banány, ktoré sme si vzali na pohostenie pri náhodnom stretnutí a šli sme späť k rieke, kde sme si dali osviežujúcu kúpeľ. Sádzač stromov nám ešte dopovedal, že orangutany tam obyčajne bývajú skoro ráno a podvečer, keď nie je tak teplo. Tak možno nabudúce.

bukit-lavang-10

“Kúzelná” autobusová stanica 2

Keď sme prišli späť do hotela, spýtali sme sa na ich na internete avízvoanú službu o zavezení na autobusovú stanicu. Najskôr sto výhovoriek, že majú len jednu motorku aktuálne, že je pre nás lepšie tam ísť pešo, ten skvelý dôvod si už nepamätám. Tak sme si rozčúlení hodili tašky cez rameno a urobili prvý krok, keď sa to zrazu stalo zrealizovateľné a nasadli sme na dve motorky. Počas cesty mi môj vodič sľúbil, že nám cestu do Medanu vybaví, keď prídeme na stanicu. Boli sme tam. Zastavili sme už takmer odchádzajúci autobus. Vodič energeticky vystúpil, otvoril kufor a najskôr moju a potom Marekovu tašku začal utľapkávať do malého priestoru v autobuse. Pýtame sa koľko cesta stojí. Žiadna odpoveď. Pýtame sa druhý raz a ja pozerám na našich motorkárov z hotela, ktorí tu ešte stále stoja. Žiadna odpoveď, ešte pár utľapkaní ruksaku a snaha zavrieť kufor, keď už kričíme, koľko je to peňazí. Vypadne z neho 40 tisíc rupií (má to byť 25 tis.). Hovoríme, že nie a ja strčím ruku do malého ostávajúceho priestoru, kde ešte vidím svoju tašku. Začala som ju ťahať z auta, zatiaľ čo ju zadumaný šofér znova uťapkával dnu. Kričím, že s ním nejdeme a vytrhnem mu ju rozpárajúc si jedno ucho. Ah. Zostal z toho prekvapený, motorkári prekvapení, Marek ťahá za autobusu svoju tašku a so škaredým pohľadom odchádzame. Ešte sa obzriem na tú statickú scénu, čo po nás ostala. Nehybne s otovorenými ústami každý trávil drzé chovanie neprispôsobivých turistov. A tak medanské praktiky len v trochu menšej miere fungujú aj tu a šoféri hotelov tak majú zadarmo službu odvezenia na stanicu, ktorá možno nie je tak úplne zadarmo. Kráčali sme popri ceste smerom od mesta a dúfali, že sa nám podarí niečo stopnúť. Prvé, čo prišlo bol však ďalší autobus, tento raz za správnu cenu.

bukit-lavang-6

Medan

Ubytovali sme sa opäť v rovnakom hoteli na dve noci. Po prvej z nich bolo Marekovi akosi zle a tak sme sa prespali až takmer do obeda, kedy nás dobehol hlad a vyšli sme do ulíc hľadať dobrý obed. Našli sme čínsku reštauráciu, ja som si dala poriadny kopec klíčkov s ryžou, kým sa Marek, v moslimskej krajine, obžieral bravčovinou. Prešli sme pešo ešte kus mesta, tentokrát hľadajúc sladký dezert. Keď sme uspokojili aj túto túžbu pokračovali sme k obchodnému domu, kde sme v super zľave nakúpili pár potrebných lených kusov oblečenia v Quicksilveri, ktoré by nám zas mohli chvíľu vydržať. Večer otravovaní pár extrémne dotieravými taxikármi sme sa vrátili do hotela a tešili sa na naše motorky.

Neviem ako veľmi nás motorky zachraňujú od takýchto zážitkov z autobusového prostredia. Chcem skôr dúfať, že je to len duch jedného z turisticky najnavštevovanejšieho miesta celej Sumatry. Divokú prírodu Bukkit Lavangu a pár naozaj milých domácich mi zatienil pocit zištnosti v takmer každom pozdrave, v každej otázke, kde sme ubytovaní a čo máme v pláne. Na oko priateľský rozhovor mi prišiel ako štatistický vízkum a boj o sympatie každého turistu, keby si to náhodou s tým 3-hodinovým pochodom džungľou za 25 USD na osobu rozmyslel. Už som spomínala, že sme sa tešili na motorky? Zajtra sme zas spolu.

Napsat komentář