Ako sme dovolenko*Bali*

Den 273 / 5. červen 2016

Ujeto: 25 521 km

Besuki – Selang – Kuta

Čím bližšie sme boli k Bali, tým dlhšie trasy sme jazdili. Slepo sme sa preplietali pomedzi kamióny, cez ktoré sme nevideli ani tie najkrajšie sopky, mali sme už len vidinu dovolenky. Chceli sme si oddýchnuť. Chceli. A vlastne sme si svojim spôsobom oddýchli. Aspoň od motoriek a ochutnali iné cestovanie.

Naháňačka za kultúrou

Hneď prvých pár dní sme trávili nezvyčajne aktívnym pochodovaním po kultúrnych a prírodných pamiatkach. Na toto sme teda neboli zvyknutí, obyčajne sme takí domasedi. Po kráľovských záhradách a kúpeli v ľadových vodopádoch ukrytých medzi kakaovými plantážami, sme si zamočili aj topánky cestou na skrytú pláž s obriou húpačkou a ochutnávkou čokolády. Húpačka bola ako skúška odvahy, odlepiť nohy z mostíka slúžiaceho na nasadanie som nemohla inak ako so zatvorenými očami.

_MG_4717
Mega hojdačka

Čľapkali sme sa na kedysi možno “panenskej” pláži, dnes už osídlenej zopár reštauráciami, masérmi či “poplážovými” hudobníkmi. More tu však zostáva stále neuveriteľne tyrkysové a piesok neprirodzene biely. Biela oslepí natoľko, že nie je čas sledovať okolité ruchy, takže úbohý bubeníček nôti turistom zadarmo a nahnevaný odchádza. 

_MG_4740
Tyrkysový Marek

S Jirkom sme ešte prebrázdili ďalších zopár chrámov v okolí a v jednom z nich sme sa posadli medzi publikum vystúpenia balijského výrazového taneca a vypočuli si zhluk disharmonického rinčania rôznych nástrojov, ktorý tanec sprevádza. Spať sme chodili vyčerpaní a pouční ako vyzerá byť pravým turistom.

_MG_5105
Balijské tanečnice

Otrasený Agung

Jeden deň sme si vyhradili na oddych, aby sme načerpali sily na nočný výstup na sopku Agung, tú najvyššiu na Bali. Vstávali sme čosi po polnoci. Na parkovisku, pod jedným z mnohých hinduistických chrámov sa hneď na nás vrhali miestni podnikavci s vidinou slušného zárobku za vodcovanie 7 osôb (dlhoročné skúsenosti miestnych “vodcov” s turistami vyšvihli cenu na skvelých 55 USD za osobu). Jirka, ktorý už v tom vie chodiť, dohodol skvelú cenu za to, aby sme vodcu nedostali.

Šliapali sme do kopca pod južnou oblohou a k vrcholu sme sa blížili už za svitu prichádzajúceho slnka. Marek, ktorý mal ešte dosť energie si vybehol na vrchol, aby stihol východ a ja som sa doplazila asi s 20 minútovým oneskorením. Svetlo postupne zalialo aj krajinu tam dole pod vulkánom a my sme sa pozerali na susednú sopku Batur a drobné domčeky spiace v rannej hmle.

_MG_4847
Rímsa krátera sopky Agung.

Cestou dolu sme šli hádam ešte pomalšie. Fotili sme si opičky a posedávali po kameňoch. Počas jedného z rozhovorov sa podomnou zachvel kameň, sadla som si lepšie, aby sa so mnou nezosunul. Zrazu sa niekto pýta: “Aj pod vami sa trasie kameň?”. Vyskočili sme na nohy a upreli pohľad hore na sopku. Obloha stále modrá. Nič. Zrazu sme velmi rezkým tempom zchádzali, sem tam sa obzerajúc k obrovi, či predsalen čosi nevypľuje.

Po ďalšom množstve tém sme na udalosť zabudli a ešte sa cestou späť na hotel zastavili na rôzne pouličné ryžové dezerty. A ako to bolo s tými chvjúcimi sa kameňmi? Bolo to zemetrasenie.

Jávsky Ijen

Jirka nám navrhol výlet späť na Jávu. Súhlasili sme, pretože sme východnú časť ostrova Jáve len prefrčali. Teraz sme sa sem vrátili ako pasažieri v aute, opäť sme sa chystali na nočný výšľap. Prvé metre šli ako po masle, krásne upravená cestička nás ale po hodine šliapania ponorila do zapáchajúcich výparov síry. Ešte niekoľko minút sme kráčali kašľajúc až sme sa zastavili u jedného z pocestných vypožičiavajúcich plynové masky. Cena už bola v kopci dvojnásoná oproti tej na parkovisku, ale to by sme neboli my, aby sme nevyjednávali.

Vošli sme do krátera a konečne zbadali bájne modré ohne horiacej síry. Snažili sme sa prísť ťo najbližšie k nim, vietor sa náhle otočil a dostali sme plný zásah hustým dymom. Oslepení sme sa z nich dusili maska nemaska. Ešte párkrát rovnaká situácia a potom sme sa stiahli do bezpečnej vzdialenosti.

_MG_5304

Za chvíľu už svitalo, miesto kde sme sedeli sa začalo pomaly vykresľovať. Všade bol žltkastý dym a pracujúci Indonézania, ktorý vynášajú síru ťažkým terénom, aby ju mohli predať za smiešnu cenu. Prešli sme po okraji krátera, počkali, kým sa do neho prebojovalo slnko a osvetlilo jedovaté jazero v jeho vnútri.

_MG_5401
Horúca síra steká s vrchu krátera potrubím, odtiaľto ju po vychladnutí pracovníci zberajú do košov.

Po turistike konečne nastal čas na jedlo, vyprážanú ryžu sme si dali v kávovej továrni, do ktorej sme nakoniec ani nevkročili. Pýtali si totiž absurdné vstupné, aj keď sa momentálne žiadna káva nepražila. Kým sme boli schopní sa nezmyselnému plateniu za každý nádych vyhnúť, tak sme sa nad ich inventívnosťou vždy len pousmievali, inak to bol z mojej strany veľký interný emocionálny boj, s nadávkami!

Plný pustý ostrov

Z Jávy sme šli loďou na neobývaný maličký ostrov Tabuhan. Mali sme na to prenajatú loď s kormideľníkom, z lode sme so šnorchlami vyskákali do vody, aby sme sa cestou k brehu popozerali na život pod hladinou. To, čo sme videli nám na dlho vyrazilo dych! Korály, rybičky, to všetko tu NEBOLO.. Že sa dívam na podmorský armagedon ma obarilo, nechcela som sa na to ani pozrieť a zároveň som s tým nemohla prestať premýšľajúc, čo vytvorilo toto obrovské pohrebisko, tak nejak mi bolo jasné, že v tom majú prsty ľudia. Vyplavili sme sa z vody a smutne sme sa s Marekom a seba pozreli. Spolu s ostatnými sme po pláži kráčali na opačnú stranu ostrova. Tu sa náš smútok pretvoril na znechutenie. Haldy smetí lemovali inak krásnu pieskovú pláž, smetí vyplavených z mora, obuv, helmy, plasty… Prišli sme k prístreškom s lavičkami, boli obkolesené plastovými pohármi, slamkami a obalov z jedla.

_MG_5225
Všetok odpad sa zmýva do morí a znova vyplavuje na pláže okolitých ostrovov.

Tak nejak ma to už v Ázii prestalo prekvapovať, že obydlia ľudí sú zaplnené odpadom, ale vidieť, že toto konanie má takýto priamy dopad na miesta, kde má príroda kvitnúť a rozvíjať sa, pretože tu ľudia nie sú. Na niekoľko zamyslení. Došlo to už tak ďaleko. Dá sa s tým ešte niečo robiť?

Potápačské opojenie

Odolávala som dlho Marekovmu lákaniu na potápanie, ale keď už sa do mňa pustili spolu s Jirkom rozhodla som sa to skúsiť. Jirka, ktorý je potápačským inštruktorom si ma vzal pod krídla a po 2-minútovom nácviku v bazéniku sme zahájili prvý ponor z brehu a to rovno k jednému z najlepších spotov na Bali, k vraku lode Liberty. Nervozita ma prešla v bazéne a potom som už na žiadne čierne myšlienky nemala čas. Hneď po ponorení sa nám otvoril nový svet. Farby a život okolo vraku boli tak bohaté, že som sa nestíhala obzerať, nemotorne som pod vodou mávala rukami a nohami hľadajúc rovnováhu. Raz som padala dolu, inokedy stúpala hore zadkom.

_MG_5590
Nácvik pred ponorom s Jirkom Hruškom.

Druhý ponor bol tiež na vyočenie očí, farby sme mali teraz ako v galérii na takmer vertikálnej stene. Mali sme ešte niekoľko ďalších ponorov a po sklamaní zo šnorchlovania sme videli, že na Bali to predsalen ešte stále žije!

Balijský juh

Na konci výletu sme sa ešte chystali navštíviť juh ostrova, ktorý sme často počuli nazývať malá Austrália. Množstvo prisťahovaných zápaďákov a dopyt turistov vytvorilo v tejto oblasti komfortné exotické zázemie málo sa podobajúce ostatnej Indonézii.

_MG_6014
Marek na pump treku.

Pre nás sa však ostrov stal hipsterským Českom. Postarali sa o nás krajania a ukázali nám to najlepšie z ich tropického domova. V Riviera House sa o nás staral miestny najhusťáckejší skejter a český repre surfista Milo. Prespávali sme u enviromentalistu Petra, ktorý na Bali rozbehol projekt vzdelávania detí s názvom Green Books. Počas dvoch dní sme boli zrazu vtiahnutí do iného života, dynamického, plného snahy v pokrok.

Treba ísť ďalej

Naša Balijská dovolenka vypršala a museli sme sa spakovať a pokračovať v úteku z Indonézie. Ostávalo nám už len niečo cez desať dní na preskákanie 4 ostrovov na ceste do Východného Timoru. Večer sme si zabalili húpacie siete na vrch kufrov a po polnoci už sme sa spokojne hojdali na trajktre mireriacom na Lombok. Odchádzala som s pozitívnou náladou, dúfajúc, že sa snahy o zachovanie miestneho kúzelného ekosystému premietnu do správania sa k prírode miestnych, ale aj cudzincov.

Mali by ste vidieť, mali by sme vedieť

Množstvo produkovaného odpadu končiaceho v moriach a na plážach, v lesoch a pri cestách je obrovské. A či sa s tým dá niečo robiť? Som presvedčená, že dá. Ale treba začať od seba, stačí čo i len doma! Okrem Leonarda Di Capria sa snažia aj mnohí ďalší, a preto sa môžete inšpirovať napríklad tu:

Peter Hinrich, cestovateľ, surfista, environmentalista, sa stará o lepšiu budúcnosť nás všetkých. Vzdeláva v Indonézii tých, čo sú najtvárnejší, sú schopní sa najviac naučiť, môžu zmeniť zlozvyky. Áno, vzdeláva deti. Distribuuje kníhy o prírode, ktorá je pre mnohých samozrejmosťou. Tá sa v skutočnosti mení, zužuje svoju rôznorodosť, stráca sa. Viac tu green-books.org.

Jirka Hruška je hyperatívny dobrodruh, žijúci jednou nohou na Bali starajúc sa o český hotel Selang Resort, aktívne zasahuje do životného prostredia svojho okolia tak, že sa zapojil do projektu Trash Hero a tak spolu s miestnymi a turistami pravideľne zbierajú odpad z pláží, ktorý je obyčajne prítomný naozaj všade.

_MG_6036
Milo z Riviera House. Skvelý skejter, surfista, motorkár a úspešný kreatívny podnikateľ.

Napsat komentář